Jdi na obsah Jdi na menu
 


Stupavský dogtrekking, Stupava – Svätý Jur – Rača, 10.2.2010

10. 2. 2010

Obrazek


Tentoraz sme zvolili trasu zo Stupavy po modrej značke až do Svätého Jura a odtiaľ po žltej na Biely kríž, kde sme sa napojili na modrú do bratislavskej Rače, celkovo 30 km.

Stretli sme sa o siedmej na autobusovej zastávke. Raňajší spoj bol dosť plný, nakoniec sme našli znesiteľné miesto na státie pre nás aj pre psov. Na Patrónke sme mali nastúpiť na autobus, ktorý nás mal doviezť do Stupavy. Tŕpli sme, či nás s tromi psami vezme, hoci teda cestujeme len kúsok, ale niektorí vodiči sú magori, no veď sme už zažili všeličo. Nakoniec vodič nemal námietky.

Keď sme narazili na prvý turistický bod, bolo presne osem hodín. Info bolo také, že Svätý Jur 5:05 hod. Hm. Prešli sme cez Stupavu, potom cez veľmi pekný park alebo ako to nazvať, nakoniec do lesa. Miestami bol chodník trochu strmší a mne sa začala hlásiť pravá noha. V poslednej dobe ma pobolieva bedrový kĺb a občas aj kĺb palca na nohe, no a kĺbovia milí sa rozhodli, že mi spríjemnia dnešný trek. Ľutovala som, že už pred pár rokmi som prestala nosiť v peňaženke ružového priateľa. Snáď to nejako prežijem. Prešli sme Košarisko, cesta potom už len klesala. Na niektorých miestach od posledného snehu nebola živá duša, takže občas to vyzeralo ako pri expedícii na severný pól :-). Cesta sa medzitým zmenila na širokú asi asfaltku, ktovie, bola pokrytá snehom. Minuli sme odbočku, pravdepodobne preto, lebo tam bol ešte nevyšliapaný chodníček, tak sme si ani nevšimli, že modrá značka sa nám stratila. Aj tak dobre, aspoň sa my ani psy nemusíme brodiť polmetrovým snehom. Trasu sme si trochu predĺžili, ale nevadí. Pred Svätým Jurom bola ešte dedinka Neštich, kde sa modrá mala napájať na žltú. Tou sme sa mali dostať na Biely kríž. Na programe však bol ešte Hrad Biely kameň štvrťhodinku za Neštichom.

Obrazek


Obrazek



Podľa nákresu na informačnej tabuli to bolo kedysi veľkolepé renesančné opevnenie, ktoré obývala rodina s prímením „zo Svätého Jura“, čo znie tak trochu ako názov chovateľskej stanice :-).Z hradu zostala už len zrúcanina, ktorú zub času nahlodal natoľko, že zlé jazyky o nej hovoria ako o kope kamenia. Kde sa dalo, sme vyliezli a strčili čumák. Čo nám sneh a ľad pri výstupe sťažil, to nám pri ceste dolu uľahčil. Ja som sa zviezla po zadku, z čoho mal Aris veľkú radosť a veselo vrtel chvostíkom, ako sa panička pekne zabáva.


Prišlo opäť stúpanie, aj keď nie neprekonateľné, noha mala opäť nejaké komentáre, úprimne povedané, modlila som sa, aby už značka len klesala. Dorazili sme na Biely kríž vcelku rýchlo a Arisko mal ešte síl dosť, tak sme išli navštíviť diviaky do obory, nech si drobec trochu pošteká. Tak aj bolo, kólie sa ich trochu zľakli, Arisko ale nie a hneď sa pustil do svojej práce a pekne oštekával. Aby sme už mohli odísť, sľúbila som mu, že sa sem určite viackrát vrátime a možno bude môcť ísť aj dnu, keď sa dohodneme s domácimi.

Obrazek

Obrazek


Obrazek

Pokračovali sme po modrej značke, ktorá viedla až do Rače. Moje modlitby boli vypočuté, ale ako bonus som dostala poriadne šmykľavú, pomerne prudko klesajúcu trasu, na ktorej som skoro každú chvíľu spadla do potoka, keď som v rýchlosti takmer netrafila lávku. Aris s kóliami nahodil slušné tempo, mala som sa čo obracať, aby sme z chodníka nezleteli dolu. Posledné stovky metrov v Rači boli utrpením, presne o 16:00 sa mi konečne uľavilo, sadla som si totiž do električky a spokojne som sa viezla...

Suma sumárum: 30 km, 8 hodín, a zase raz 5 unavených, uzimených a ešte k tomu 1 takmer ochrnutý.