Jdi na obsah Jdi na menu
 


Silvestrovský dogtrekking, Pezinok – Bratislava, 31.12.2009

1. 1. 2010

Obrazek

Na posledný deň v roku sme si s Petrou pripravili niečo špeciálne: absolvovať trasu z Pezinka na bratislavskú Patrónku cez Malé Karpaty skôr ako sa zotmie (baterku sme zabudli doma). Čo znamenalo 7:10 na vlak do Pezinka a potom už len po svojich. Ranné vstávanie bolo ťaživé, nehovoriac o tom, že nás všetci od tohto podniku odhovárali, mali sme totiž osláviť príchod nového roku na chate a vraj s nami nebude žiadna sranda.

Nakoniec sme teda vstali. Ja s výrazom „Bože, na čo som sa to zase dala“, Arisko s výrazom „Bože, kam ma to zase tak skoro ťahá.“ Dotackali sme sa na zastávku, tam sme už uvideli vysmiatu Peťu s rovnako vysmiatymi kóliami, no hneď nám bolo veselšie.

O pol ôsmej sme vystupovali z vlaku, trochu prekvapené, lebo Pezinok nás privítal snehovou nádielkou, o ktorej sme nemali ani tušenia. Ešte viac to prekvapilo moje topánky, síce boli trekové, nie však nepremokavé, takže premokli o pár minút. Nuž, čo sa dá robiť, posledná záchrana, mikroténové sáčky na trekové ponožky a nohu šup späť do topánky. Žiadna sláva, ale snáď to aspoň na chvíľu pomôže.

Obrazek

Obrazek


Keď sme prešli mesto, viedla nás modrá značka a dostali sme na nie práve sympatickú poľnú cestu statočne pokrytú snehovo-blatovou kašou. Topánky, a nohy v nej, hlasno povzdychli. Vstup do lesa znamenal očakávané stúpanie, no so šmykľavkou sa akosi nepočítalo. Dalo sa ísť podstatne pomalšie, ako som si myslela. Ešte nám aj prebehla srna pred nosom, psisko sa našťastie rýchlo znormalizovalo a ja som neskončila na zemi, ako ostatne už býva v takých situáciách zvykom. Prechod na žltú značku nás z údivu teda nevyviedol, pretože stúpanie vystriedali pomerne prudké klesanie, takže sme pre zmenu išli podstatne rýchlejšie. Po vete „to snáď nie“ sme vykročili a prežili. Žltú sme opustili výstupom na Somár (649 m n. m.) s celkom pekným výhľadom na … vojenský obvod Záhorie. Nuž aj to je výhľad, čo by sme nechceli.

Obrazek


Pár prekvapení nám prichystala aj E8, čo je červeno značená Štefánikova magistrála a zároveň súčasť európskej, takpovediac turistickej diaľnice. Sneh na nej bol viac vlhký, asi preto, že medzitým vykuklo slniečko a lúče pošteklili nielen naše líca a ňufáčiky psov, ale aj snehovú pokrývku. Na viacerých miestach bola doslova potopa a nedalo sa inak, ako cez vodu čiastočne pokrytú snehom. Vyslala som psa, nech preskúma terén a podá hlásenie, kde sa dá stúpiť a neprepadnúť sa. Prvý prechod bol fajn, ďalšia nástraha bola horšia. Pes prešiel cez preložené polienko podozrivo v pohode, ale to, že mňa neudrží, už nenahlásil :-/. Do vody som nespadla vďaka mojej stabilite a poslušnosti psa, ktorý ak už nič nepovedal, tak aspoň poslúchol a nepotiahol, lebo to by som už isto skončila vo vode.

Niečo po dvanástej nasledovala cikpauza a papupauza. Cestou som zjedla niekoľko müsli tyčiniek, na „obed“ som si vybalila rožok s maslom a šunkou, Aris dostal kapsičku. Pár minút oddychu pre brušká psov a naše nohy skrátilo prudké ochladenie vody v topánkach. Cesta bola odvtedy dlhá a bola by hádam aj jednotvárna, keby sme ju celú nepredebatovali. Turistické tabuľky sme míňali jednu za druhou až sme narazili na Biely kríž. Už sme v Bratislave, ale zďaleka nie tam, kde by sme už rady boli. Na Kamzík sa nám už šliapať nechcelo, tak sme si to strihli cez Snežienku na Železnú a odtiaľ je kúsok na zastávku Patrónka, odkiaľ nás mala odviezť pohodlne až domov 21-tka.

Suma sumárum: cca 35 km v nohách, 8 hodín a 15 minút, dve unavené paničky, 3 unavené psy, dva páry premočených topánok a dobrý pocit, že sme to zdolali. Prišli sme za svetla a sranda s nami bola :-D.