Jdi na obsah Jdi na menu
 


Koniec týždňa a víkend som sa rozhodla tráviť ako inak – kynologicky. Pôvodne boli na skoré štvrtkové ráno pripravené ukážky agility pre televíziu do ranného vysielania. Arisenko však musel dať Markíze košom, pretože ho trápila zranená nožička z preteku minulý víkend. Škoda, pretože v telke človek nie je v každý deň, ale povedali sme si, že zdravie je prednejšie a sme predsa na samolepke, toľko publicity nateraz stačí.

Skoré vstávanie som ako-tak prežila bez ujmy, prekvapilo ma, aká je o šiestej tma. Prišla som poriadne skoro, ale v technickej kancelárii to už riadne bzučalo. Trošku chaosu ani tentoraz neuškodilo a o ôsmej hodine som sa privítala s kolegynkami v kruhu. Akosi nechodil rozhodca. Po polhodinovom časovom sklze začali vystavovatelia prešľapovať, po hodine prišli prví napoly zvedavci, napoly zúfalci, vraj čo je s rozhodcom. Pokrčili sme ramenami. Už sme sa aj my riadne hniezdili, lebo sme tušili problémy, keď vtom prišla informácia, že rozhodcovia sú v autobuse a trčia v zápche. Kuloárne správy však čosi šepotali o neskorej nočnej ochutnávke vín... Ako si len mohol niekto niečo také ohavné vymyslieť na našich drahých rozhodcov? Iste nejaký neprajník.

Snáď v tej najnapätejšej chvíli sa objavil usmiaty rozhodca Jevgenij Kupljauskas, prihrmel doslova ako veľká voda, pretože sa ani nenadýchol (a veru ani my) a už mal pred sebou prvého psa. Rozhodol sa, že urobí všetko „very hurry“. No super, makáme ako fretky, medzitým sa zistilo, že bude diktovať posudky (vraj len pár slov – ha-ha-ha) a aby to nestačilo, majú byť písané v angličtine. Meníme si teda funkcie, ako tlmočníčka som zbytočná a ujímam sa písania posudku. Rozhodca diktuje megarýchlosťou, ani keby som ovládala tesnopis, nedokážem pri najlepšej vôli písať aspoň trochu čitateľne.

Do kruhu si však priniesol úžasnú vec: siluetu psa a popiskami jednotlivých častí tela v ruštine a angličtine. Pre istotu. A hlavne preto, že rozhodca vedel po anglicky horšie ako ja :-). Pred našimi očami strieda jeden pes druhého, môj pôvodný plán dozvedieť sa niečo o štandarde nádherných sibírskych husky je nenávratne preč. Mám čo robiť, aby som postrehla meniace sa katalógové čísla psov, dokonca sa zdá, že rozhodca zrýchľuje.

V našom kruhu sa predviedli psíkovia plemena sibírsky husky v triedach dorastu, mladých a veteránov oboch pohlaví. Jevgenij, ako sa nám takmer až dôverne predstavil, si všímal najmä typ, plecia, zadok, hlavu, pohyb a chvost. Veľmi mu vadili „krátke plecia“, hoci mám skôr pocit, že mal na mysli krátky chrbát (short shoulder namiesto short back). Nezniesol pohľad na vysoko nesený chvost, či na voľný chrbát, často vytýkal slabú dynamiku pohybu (doslova „movement not energy“ – no píšte taký posudok, hm).

Zišli sa tu vystavovatelia doslova z celej Európy. Samozrejme veľa Rusov, ale kto by čakal hlavne Severanov, zostal by udivený, pretože najviac huskiarov prišlo od Stredomoria. Taliani, Španieli, ale zase aj Dán či Lotyška. Čo mňa osobne prekvapilo, bola výstavná kondícia viacerých jedincov. Nemálo psov malo evidentne nadváhu a merať obrovskú vzdialenosť a investovať kopec prostriedkov a času len preto, aby som odprezentovala svojho tučného haskáča... No neviem. Ukazovať vyslovene pracovné plemeno v takomto stave by malo byť trestné. Objavili sa aj psíkovia plachý alebo agresívny. Vskutku reklama, akú si asi žiaden chovateľ neprial.

V každom prípade sme boli jediný kruh, ktorý skončil posudzovanie ešte pred pol jednou. Nebyť tragédie, ktorá sa nám stala, keď „very hurry“ rozhodca schmatol “richtrbúchy“ a namiesto nich nám nechal svoje lajstra aj s vipetom a jeho rusko-anglickými popiskami. Len dúfajme, že neurobil s našimi dokumentami davaj do Ruska. Tak snáď nie, lebo máme problém.